RSS Feed

Boss všetkých bossov – Mikuláš Černák (3. časť) – Príliš veľké sústo

0

Máj 24, 2011 by admin

Pozoruhodnou črtou Černákovej krátkej vlády bolo vytlačenie všetkých cudzích gangov z územia Slovenska, alebo aspoň potlačenie ich aktivít. V tom sa, mimochodom, zhodoval s dlhodobými cieľmi vtedajšej SIS.

Táto časť Černákovho príbehu je esenciou postkomunistickej éry. Mafiánska bájka v krvavej skratke. Nevyhnutné poučenie je za tisícročia ľudskej honby za šťastím cez nelegálne nazhŕňané peniaze také otrepané, že by ho skúsený rozprávač váhal použiť. Ale nová doba prináša nové, dramatické zvraty, kulisy aj rekvizity.

Černákova povesť mafiánskeho bossa s neobmedzenými možnosťami sa dostala aj za hranice, a tak prišla lákavá ponuka z poľského podsvetia. Únos zbohatlíka nie je objednávka, ktorá by skúseného mafiána mala zaskočiť. Lenže tu išlo o naozaj veľkú rybu.

Szymanek

Grzegorz Szymanek pracoval na svojom bohatstve od sedemnástich rokov. Už vtedy, za komunistického režimu, sa dobre zorientoval na čiernom trhu s nedostatkovým tovarom. Televízory, videá a satelity dodával na Slovensko, kde si vybudoval solídnu klientelu.

Len čo zavetril nové časy, opustil ekonomickú vysokú školu a to, čo sa naučil v praxi čierneho trhu, teraz legalizoval. Svoje obchody rozšíril o kšefty s kradnutými autami, neskôr presedlal na úžerníctvo a tých, čo nestihli splácať požičanú sumu, zdieral o majetky. Vlastnil zmenáreň a nepohrdol ani štátnymi dotáciami.

Nakoniec sa dal na skutočne veľkorysé colné podvody a záverečný účet jeho podvodníckej činnosti niektorí odhadujú až na štyri miliardy korún (viac ako 130 miliónov eur).

To, pochopiteľne, neuniklo dvom inštitúciám, ktoré žijú z vyberania podielu na zisku. Jedna sa volá štát a jej podielom sú dane. Druhou je mafia a tej je jedno, ako to nazveme, len nech dobre sype. Pred takýmito súpermi sa musel dať na útek aj zrejme najbohatší Poliak v tých časoch.

Szymanek bol istým spôsobom zlodej starej školy, ktorý sa drží len svojho nebohabojného „remesla“. Keby, tak ako iní a inde vrátane Slovenska, svoje špinavé miliardy vrazil do politiky, mohol sa naraz zbaviť príliš zvedavých policajtov a aj šuflikantov z podsvetia. Lenže on sa nechcel deliť, nemal skutočných ani účelových priateľov, a tak musel utekať. A utekal zdatne.

Vo februári 1996 ho vo Viedni vypátralo komando poľského podsvetia (poľskí policajti vtedy ešte len fasovali obušky primeraných demokratických rozmerov a učili sa, ako vypĺňať formuláre Interpolu). Pred luxusným domom, kde býval, sa naňho vrhlo päť chlapov a natlačili ho do auta.

Szymanek však bojoval ako lev, podarilo sa mu zablokovať automatickú prevodovku a tak spôsobiť autonehodu. Pri náraze preletel cez predné sklo, ostatní boli tiež zranení. Narýchlo privolaná policajná hliadka všetkých zatkla. Najskôr prepustili Szymaneka, ako predpokladanú obeť. Potom deportovali piatich poľských mafiánov do rodnej domoviny, kde ich vzápätí prepustili. Lov teda pokračoval.

Szymanek zrejme tušil, kto po ňom túži. Iniciátorom únosu mal byť tridsaťšesťročný Bogdan W., veď jeho dlhoročný osobný strážca Grzegorz P. bol jedným z neúspešných únoscov. V hre mali byť Andrzej B. a Jan B., ktorí sa v júni a auguste 1996 mali v banskobystrickom hoteli Lux stretnúť s Černákom.

Szymanek mal hneď niekoľko pasov na mená ako Lörinčík, Moravec a Ciman-Stanek (prvé dva falošné slovenské, tretí guatemalský) a vcelku bez námahy sa stratil v Taliansku, kdesi v okolí Assisi. Tam tiež strávil letnú dovolenku s rodinou a koncom augusta 1997 spolu prekročili slovenské hranice.

Rodina pokračovala do Poľska a Szymanek zakotvil v Nitre. Tu mal prenajatý luxusný dom, správal sa ako solídny podnikateľ, ktorý hrá tenis a obchoduje. Mal tu celkom dobré zázemie známych z predošlých kšeftov.

Za jedným z nich, Zoltánom G., sa vybral do Lučenca. Zoltán G. bol pre policajtov známa firma – nezamestnaný, ale zato podozrivý z pašovania drog a drahých kovov. Keď sa so Szymanekom na druhý deň ráno lúčil, iste si dobre zapamätal, že ten odchádza na bielom Peugeote 406 kombi s talianskou poznávacou značkou GE D17616. Lebo práve toto auto zmizlo kdesi medzi Zvolenom a Žiarom nad Hronom aj s posádkou. Okrem Szymaneka totiž vo voze bola aj jeho obľúbená čierna doga.

Szymanek sa ozval po ôsmich dňoch. Do mobilného telefónu Jána K. rodine povedal, že od neho únoscovia chcú päť miliónov mariek (vtedy hodnota sto miliónov korún, dnes viac ako tri milióny eur).

Popri tom však stihol prezradiť aj približné miesto, kde ho zadržiavajú, a tiež, že medzi únoscami sú i Poliaci. So svojou manželkou Alexandrou Barbarou mal totiž niekoľko až polhodinových rozhovorov, pri ktorých sa mu podarilo šiframi a opisom vyzradiť aj to, že Poliaci sú na rozdiel od slovenských únoscov maskovaní a používajú trubičky na zmenu hlasu. V skupine únoscov odhadoval aj prítomnosť Ukrajincov.

Podobné údaje vpašovával aj do rozhovoru s priateľom a známymi. Rodina nebola schopná dať dokopy požadovanú sumu, ponúkli teda pol milióna mariek a začalo sa vyjednávanie. Zdalo sa, že všetko smeruje k dohode, dokonca bol už určený čas aj miesto, kde si ktosi príde po peniaze. Lenže do Krakova žiadny emisár únoscov nedorazil a Szymanek sa odmlčal – už navždy.

O dva mesiace neskôr sa na žiadosť rodiny po stope uneseného megapodvodníka Szymaneka vydal osvedčený súkromný detektív Krzysztof Rutkowski…

Horší než rakovina

Dovtedy bol Černák len vodcom gangu, ktorý robil to, čo iní na vlastnom území. Boli násilnícki, boli brutálni, okázalo predvádzali svoju moc v situácii, keď štát bol bezmocný – pôvodné štruktúry vládnej moci boli v rozklade a nové ešte veľmi slabé, čomu napomáhali politici, jedni naivní a nekompetentní revolucionári, druhí zasa pragmatici, ktorých myslenie nebolo vzdialené od mafiánskeho.

Nežná revolúcia zvírila ustálenú hladinu spoločenských vrstiev tak, že odrazu na povrch vyplávalo priveľa bahna a špiny. Každý, kto kašľal na zákony a elementárne pravidlá slušnosti, mal odrazu pocit, že sa môže nabaliť zo spoločného za pár rokov na celý život svoj aj celého rodu, čo po ňom ostane.

Navyše po kolapse komunistickej moci ostal doslova na ulici obrovský majetok bez pána, či skôr súdruha – už len budovy, zariadenia a financie mládežníckej komunistickej organizácie boli malým impériom, ktoré si porciovali všetky hyeny, čo sa dostali na dosah. Mafiánske gangy vznikali spontánne jednoducho preto, že na toľký lup jeden mafiózo nestačil.

V tomto by teda Černák nebol ničím výnimočným. Výnimočný je počet mŕtvol, ktoré mu polícia a prokuratúra pričítajú na mafiánsky účet za relatívne krátky čas jeho kraľovania, a to, že zabíjanie sa stalo pracovnou metódou jeho gangu.

V tom čase totiž ovládal asi najúčinnejšie a aj najzamestnanejšie vražedné komando v krajine, ktorému šiel sám s chuťou príkladom. Aj médiami označovaný profesionálny zabijak Jozef Roháč mal pre neho po smrti svojho šéfa Sýkoru vraj pracovať.

Celkom logicky sa Černákova napodobenina americkej gangsterskej Murder Co. zišla aj iným, a tak vraždili aj na objednávku. Černák však začal byť nebezpečný aj pre vlastných. Nechcel byť jedným z nich, chcel sa stať jediným, najvyšším, suverénnym bossom Slovenska.

Rýchla smrť v rýchlo-občerstvení

Pozoruhodnou črtou Černákovej krátkej vlády bolo vytlačenie všetkých cudzích gangov z územia Slovenska, alebo aspoň potlačenie ich aktivít. V tom sa, mimochodom, zhodoval s dlhodobými cieľmi vtedajšej SIS.

Albánci, Ukrajinci a dokonca ani Rusi sa za Černáka nedokázali na tomto teritóriu uchytiť tak, že by ho aj ovládli. Rusi opakovane vysielali svojich emisárov, ktorí Miroslavovi Sýkorovi poskytovali silné krytie zvonku.

Po jeho zavraždení vyslali k Černákovi skutočne vražednú delegáciu (podľa médií to mala byť ukrajinsko-čečensko-dagestanská skupina) – a narazili. Podľa jeho samého prišli na troch autách a hneď zašli do miestneho Prioru nakúpiť si dlhé kabáty. Pod tie chceli skryť svoje dlhé zbrane. Černák už o tom vedel a pokojne ich nechal vyfešákovať, aby im vzápätí povestnou konfrontáciou v banskobystrickom McDonalde ich návštevu na trvalo znechutil.

A tak sa mafiánska moc preniesla z Bratislavy do Banskej Bystrice. Tá sa mala stať hlavným mestom zločinu na Slovensku.

Novinári sa po rokoch pokúsili prísť na to, čo Černáka predurčovalo k takej krvavej kariére. Tu je charakteristika z pera Romana Krpelana a Daše Matejčíkovej: „Černák vynikal vo svojom prostredí vyššou inteligenciou, ktorú znásobovali jeho rozhodnutia na základe intuície, fyzická sila a tvrdosť. Navonok pritom pôsobí ako priemerný muž. Podľa novinára Dušana Valka, ktorý nakrúcal pre Markízu reportáž z Černákových 31. narodenín, bol boss ´tichým mužom, ktorý v mojej prítomnosti hovoril len veľmi málo a len vtipy´.

Aj človek, ktorý niekedy Černáka nahneval, mal do poslednej chvíle dojem, že je i tak všetko v poriadku. Odveta na seba nenechala zvyčajne dlho čakať. Stačilo sa vraj obrátiť Mikimu chrbtom.“

O tom, ako sa Černák pustil s chuťou do diela, svedčí výpočet ďalších obetí, ktoré sú s ním spájané: vražda Jozefa Filipa v septembri 1994, o mesiac na to Jozefa Štefana. Vo februári roku 1997 fyzická likvidácia Pavla Lenharta, v marci Siposa s Potaschom a desať dní po nich aj šéfa autičkárskeho gangu Gustáva Slivenského.

Vrcholom krvavej bilancie toho roku bolo vystrieľanie jadra gangu topoľčianskeho bossa Petra Novotného alias Tigra. A to sme nespomenuli smrť Imricha Oláha, podozrievaného so spolupráce s Roháčom na najznámejších bombových útokoch 90-tych rokov. Imricha Oláha zabili v lete 1997. Podľa polície vraj na príkaz Mikuláša Černáka. Toto je len ukážka vražedného stroja, ktorý rozbehol šéf CBS Security 3.

Text je úryvkom z kníh Boss všetkých bossov a Mikuláš Černák.
Čítajte viac: http://www.sme.sk/c/5908120/boss-vsetkych-bossov-mikulas-cernak-3-cast-prilis-velke-susto.html#ixzz2bAyqSuiM

0 comments »

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>